Blahobyt ľudstva

Blahobyt ľudstva


V miere, aká bola pred desaťročím nepredstaviteľná, sa dnes vytvára a zhmotňuje ideál mieru. Z cesty ľudstva boli odbúrané prekážky, ktoré sa dlho zdali byť neprekonateľné, zdanlivo nevyriešiteľné konflikty sa začali poddávať procesu konzultácie a hľadania riešení a vynára sa ochota spoločnými medzinárodnými zákrokmi čeliť vojenskej agresii. V dôsledku toho, sa v masách ľudstva a mnohých vodcoch sveta prebúdza určitú nádej na budúcnosť planéty. Nádej, ktorá už takmer pominula.

Na celom svete hľadá výraz nesmierna intelektuálna a duchovná energia, ktorej tlak narastá priamo úmerne s pocitom sklamania posledných desaťročí. Všade sa množia známky toho, že národy zeme túžia po ukončení konfliktov, utrpenia a pustošenia, ktorého nie je ušetrená už žiadna krajina. Treba využiť tieto zvyšujúce sa podnety na zmenu a nasmerovať ich na prekonávanie zvyšných prekážok, ktoré hatia odveký sen o svetovom mieri. Úsilie potrebné pre takú úlohu, nemôže byť vyvolané len dožadovaním sa zákroku proti nespočetným chorobám, ktoré sužujú spoločnosť. Musí ho oživovať predstava blahobytu ľudstva v tom najširšom zmysle slova - uvedomenie si možností duchovného a materiálneho blaha, ktoré sa priblížilo na dosah. Musí byť ku prospechu všetkých obyvateľov planéty bez rozdielu, bez určovania takých podmienok, ktoré sa neviažu na základné ciele takejto zmeny v usporiadaní záležitostí ľudstva.

História doposiaľ v podstate zaznamenala kmene, kultúry, triedy a národy. Materiálnym zjednotením planéty v tomto storočí a uznaním previazanosti všetkých, ktorý ju obývajú sa teraz začínajú dejiny ľudstva ako jedného národa. Dlhé, pomalé zušľachťovanie ľudskej povahy bolo vývojom sporadickým, nerovnomerným a treba pripustiť, že nespravodlivým čo do materiálnych výhod, ktoré priniesol. I tak však stoja obyvatelia zeme, obdarení bohatstvom všetkej genetickej a kultúrnej rozmanitosti, ktorá sa po minulé veky vyvíjala, pred úlohou čerpať z kolektívneho dedičstva, aby vedome a systematicky prebrali zodpovednosť za vytváranie budúcnosti.

Nie je realistické domnievať sa, že sa predstava ďalšej etapy vo vývoji civilizácie vytvorí bez prehodnotenia postojov a predpokladov, ktoré momentálne podmieňujú prístup k sociálnemu a ekonomickému rozvoju. Takéto prehodnocovanie sa bude musieť bezpochyby zaoberať praktickými záležitosťami, ako sú postupy, využívanie prostriedkov, spôsob plánovania, uplatňovanie metodológie a organizácia. Postupne sa však budú rýchlo vynárať základné otázky vzťahujúce sa na dlhodobé ciele, ktoré bude potrebné dosiahnuť, na požadované spoločenské štruktúry, dôsledky rozvoja zásad sociálnej spravodlivosti a povahu a úlohu vedomostí pri uskutočňovaní trvalej zmeny. Takéto prehodnocovanie bude skutočne smerovať k hľadaniu širšieho konsenzu pochopenia samotnej ľudskej podstaty.

Núkajú sa hneď dva smery úvah o všetkých týchto otázkach, či už v rovine konceptuálnej alebo praktickej, pričom na nasledujúcich stránkach by sme chceli skúmať tému globálneho rozvoja práve v týchto dvoch rovinách. Prvou je prevládajúca predstava o povahe a účele procesu rozvoja, druhou sú úlohy, ktoré sú v rámci neho pridelené rôznym protagonistom.

Tézy, ktoré riadia väčšinu súčasného plánovania rozvoja sú v podstate materialistické. To znamená, že za použitia metódy pokusu a omylu je cieľ rozvoja definovaný v rámci úspešného rozvíjania tých prostriedkov na dosiahnutie materiálneho blaha vo všetkých spoločnostiach, ktoré už dnes začínajú charakterizovať určité oblasti sveta. V diskusii o rozvoji sa naozaj objavujú zmeny, ktoré odrážajú rozdiely v kultúre a politickom systéme a sú reakciou na znepokojujúce nebezpečenstvo vytvárané ničením životného prostredia. Avšak základné materialistické tézy zostali v podstate neotrasené.

Ako sa 20. storočie blíži ku koncu, nie je už ďalej možné prechovávať názor, že prístup k sociálnemu a ekonomickému rozvoju, ktorý vznikol z materialistickej koncepcie života, môže uspokojiť potreby ľudstva. Optimistické predpovede o zmenách, ktoré vyvolá, sa strácajú v neustále sa zväčšujúcej priepasti, ktorá oddeľuje životnú úroveň malej a relatívne sa vytrácajúcej menšiny obyvateľov sveta od chudoby, ktorú zakúsila prevažná väčšina populácie zemegule.

Táto nebývalá ekonomická kríza spolu s rozpadom spoločnosti, ktorý pomohla vytvoriť, odráža hlbokú mýlku v koncepcii samotnej podstaty človeka. Úroveň odozvy zo strany ľudských bytostí podnietená súčasným poriadkom je nielenže neadekvátna, ale vo svetle svetových udalostí sa zdá byť takmer bezvýznamná. Ukazuje sa, že pokiaľ rozvoj spoločnosti nenájde vyšší cieľ než púhe zlepšovanie materiálnych podmienok, nedosiahne ani tieto ciele. Zmysel treba hľadať v duchovných dimenziách života a motivácii, ktorá presahuje stále sa meniace ekonomické podmienky a umelo vytvárané delenie ľudskej spoločnosti na “rozvinutú” a “rozvojovú”.

Ako sa mení definícia cieľa rozvoja, bude potrebné, aby sme sa znovu zamysleli nad vhodnými úlohami, ktoré v tomto procese zohrajú protagonisti. Rozhodujúca úloha vlády na každej úrovni nepotrebuje ďalšie pojednanie. Budúce generácie však budú považovať za takmer nepochopiteľné, že vo veku, ktorý vzdáva hold egalitárskej filozofii a príslušným demokratickým princípom, plánovanie rozvoja poníma masy ľudstva ako príjemcov pomoci a výchovy. Napriek uznaniu princípu účasti, úloha pri rozhodovaní prenechaná väčšine svetovej populácie je prinajlepšom druhoradá. Obmedzuje sa na rozsah možností, ktoré sformulujú im nedostupné činitele a sú určené cieľmi, ktoré sú často nezlučiteľné s ich chápaním reality.

Tento prístup ešte podčiarkujú, ak aj nie explicitne, tak implicitne, uznané náboženstvá. Prevládajúce náboženské myslenie zaťažené tradíciou paternalizmu sa zdá byť neschopné premeniť hlásanú vieru v duchovné dimenzie ľudskej podstaty v presvedčenie o kolektívnej schopnosti ľudstva povzniesť sa nad materiálny stav.

Takýto postoj opomína závažnosť pravdepodobne najdôležitejšieho spoločenského fenoménu našej doby. Ak je pravdou, že sa vlády sveta snažia prostredníctvom Spojených národov vybudovať nový svetový poriadok, je rovnako pravdou, že národy sveta nadchýna tá istá predstava. Ich odozva sa prejavila náhlym nárastom nespočetných hnutí a organizácií usilujúcich o spoločenskú zmenu na miestnej, regionálnej a medzinárodnej úrovni. Ľudské práva, pokrok žien, sociálne požiadavky na udržanie ekonomického rozvoja, prekonávanie predsudkov, morálna výchova detí, gramotnosť, primárna lekárska starostlivosť a mnoho ďalších životne dôležitých záujmov - každý z nich predstavuje pádny dôvod na existenciu organizácií, ktoré podporuje narastajúci počet ľudí v každom kúte sveta.

Reakcia ľudí sveta na naliehavé potreby veku je odozvou na Bahá´u´lláhovu výzvu spred sto rokov: “Majte na pamäti potreby veku, v ktorom žijete a sústreďte svoje úvahy na jeho naliehavé požiadavky a nároky.” Transformácia spôsobom, ktorý začínajú sami vidieť masy obyčajných ľudí - zmena, ktorá z hľadiska histórie civilizácie vypukla tak dramaticky - kladie základné otázky týkajúce sa úlohy pri plánovaní budúcnosti našej planéty pripisovanej ľudstvu všeobecne.

I. časť
Základným kameňom stratégie, ktorá môže zapojiť svetovú populáciu tak, aby prevzala zodpovednosť za spoločný osud, musí byť povedomie jednoty ľudstva. I keď je koncepcia toho, že ľudstvo tvorí jeden celok, zdanlivo jednoduchá pri všeobecnej diskusii, predstavuje podstatnú zmenu v spôsobe, ktorým väčšina inštitúcií súčasnej spoločnosti vykonáva svoje funkcie. Či už vo forme protirečivej štruktúry občianskych vlád, princípu formujúceho značnú časť občianskeho práva, oslavy triedneho boja a stretu iných spoločenských skupín alebo konkurenčného ducha, ktorý tak veľmi prevláda v modernom živote, sa konflikt prijíma ako hlavný zdroj medziľudských vzťahov. V usporiadaní spoločnosti predstavuje konflikt ďalší prejav materialistického ponímania života, ktoré sa postupne zakoreňovalo počas uplynulých dvoch storočí.

V liste spred storočia adresovanom kráľovnej Viktórii Bahá´u´lláh prirovnal svet k ľudskému telu, čím použil analógiu, poukazujúcu na ten model, ktorý predstavuje presvedčivý prísľub pre usporiadanie planetárnej spoločnosti. Neexistuje skutočne žiaden iný model fenomenálnej existencie, ku ktorému by sme sa racionálne mohli obrátiť. Ľudská spoločnosť sa neskladá z množstva úplne odlíšených buniek, ale zo skupín jednotlivcov, z ktorých každý je obdarený inteligenciou a vôľou, avšak spôsob fungovania, ktorý je typický pre biologickú podstatu človeka, dokladá základné zásady existencie. Hlavnou spomedzi nich je jednota v rôznosti. Práve celistvosť a zložitosť poriadku ľudského tela - a dokonalé spojenie telových buniek - celkom paradoxne umožňuje úplné naplnenie výnimočných schopností vrodených každej zo zložiek. Nijaká bunka nežije mimo tela, či už prispieva k jeho fungovaniu alebo sa jej dostáva podiel z blahobytu celku. Fyzické zdravie, ktoré sa takto dosiahne, má svoj zmysel v umožnení prejavu ľudského vedomia, čiže účel biologického rozvoja presahuje púhu existenciu tela a jeho častí.

To, čo platí o živote jednotlivca nachádza paralelu v ľudskej spoločnosti. Ľudský rod je organický celok stojaci na vrchole procesu evolúcie. To, že ľudské vedomie nevyhnutne funguje pomocou nekonečnej rozmanitosti ľudských myslí a motívov, v žiadnom prípade neuberá na jeho základnej jednote. V skutočnosti práve táto vrodená rozmanitosť odlišuje jednotu od homogénnosti či uniformnosti. Ako povedal Bahá´u´lláh, to, čo ľudia na svete dnes zažívajú je spoločné dospievanie a prostredníctvom tejto rodiacej sa dospelosti rodu sa plne prejaví princíp jednoty v rôznosti. Od najrannejších začiatkov konsolidácie rodinného života sa proces sociálnej organizácie postupne posunul od najjednoduchších štruktúr klanu a kmeňa cez rozličné formy mestských spoločností až ku konečnému zrodu národného štátu, pričom každá etapa otvorila nepreberné množstvo nových možností na využitie ľudských schopností.

Je jasné, že pokrok rodu sa neudial na úkor ľudskej individuality. Ako narastala spoločenská organizácia, miera prejavu schopností ukrytých v každej ľudskej bytosti primerane vzrástla. Pretože vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou je vzťah recipročný, transformácia, ktorá je teraz potrebná, sa musí udiať zároveň v ľudskom vedomí i štruktúre spoločenských inštitúcií. V možnostiach vytváraných danými dvoma procesmi zmeny uzrie svoj cieľ stratégia globálneho rozvoja. V tejto nesmierne dôležitej etape dejín musí byť cieľom vybudovať trvalé základy, na ktorých sa môže postupne vytvárať planetárna civilizácia.

Kladenie základov globálnej civilizácie si vyžaduje vytvorenie zákonov a inštitúcií, ktoré sú celosvetové aj povahou, aj právomocami. Úsilie sa môže začať, len keď koncepciu jednoty ľudstva celým srdcom prijmú tí, v rukách ktorých je zodpovednosť za rozhodovanie a keď bude príslušné princípy rozširovať aj systém vzdelávania, aj masmédiá. Po prekročení tohto prahu sa uvedie do pohybu proces, pomocou ktorého sa ľudia sveta zapoja do úlohy sformulovať spoločné ciele a podporiť ich naplnenie. Len úplné preorientovanie sa ich môže ochrániť od odvekých démonov etnických a náboženských nesvárov. Len prostredníctvom prebúdzajúceho sa vedomia, že tvoria jeden národ, sa budú môcť obyvatelia planéty odvrátiť od modelu konfliktu, ktorý si podmanil spoločenskú organizáciu minulosti a začnú sa učiť spôsobom spolupráce a zmieru. “Blahobyt ľudstva,” píše Bahá´u´lláh, “jeho mier a bezpečnosť sú nedosiahnuteľné, pokým a pokiaľ nebude pevne ustanovená jeho jednota.”

II. časť
Spravodlivosť je tou silou, ktorá môže premeniť prebúdzajúce sa vedomie o jednote ľudstva v kolektívnu vôľu, prostredníctvom ktorej je možné bezpečne vybudovať potrebné štruktúry života globálneho spoločenstva. Vek, ktorý vidí ako ľudia stále viac získavajú prístup k informáciám rôzneho druhu a rozličným myšlienkam, zistí, že spravodlivosť sa ujíma ako riadiaci princíp úspešného spoločenského usporiadania. Stále častejšie sa budú musieť návrhy smerujúce k rozvoju planéty podrobiť ostrému svetlu noriem, ktoré si vyžaduje.

Na úrovni jednotlivca je spravodlivosť schopnosťou ľudskej duše, ktorá umožňuje každému, aby odlíšil pravdu od lži. V očiach Boha, potvrdzuje Bahá´u´lláh, je Spravodlivosť “to najlepšie”, pretože umožňuje každému jednotlivcovi, aby videl vlastnými očami a nie očami iných, poznával pomocou vlastných znalostí a nie pomocou znalostí svojho blížneho alebo skupiny. Vyžaduje si objektivitu pri vytváraní si vlastného úsudku, rovnosť pri jednaní s ostatnými a je tak stálicou, ak potrebujeme spoločníka pri každodennom živote.

Na úrovni skupiny je záujem o spravodlivosť nenahraditeľným kompasom pri kolektívnom rozhodovaní, pretože je to jediný spôsob, ktorým možno dosiahnuť jednotu myslenia a konania. Spravodlivosť je veľmi vzdialená káravému duchu, ktorý sa často skrýval za jej menom v minulých vekoch, naopak je praktickým výrazom uvedomenia si toho, že pri dosahovaní ľudského pokroku, sú záujmy jednotlivca a spoločnosti nerozlučne späté. Spravodlivosť sa stáva hlavným záujmom ľudského súžitia do tej miery, že povzbudzuje ovzdušie konzultácie, ktoré umožňuje skúmať možnosti bez vášní a zvoliť primerané kroky. V takom ovzduší je omnoho menej pravdepodobné, že pretrvávajúce tendencie smerujúce k manipulácii a straníctvu narušia proces rozhodovania.

Dopad na sociálny a ekonomický rozvoj je ďalekosiahly. Záujem o spravodlivosť zabraňuje pri úlohe definovať pokrok pred pokušením obetovať blahobyt väčšiny ľudstva - a dokonca aj samotnej planéty - v prospech výhod, ktoré privilegovaným menšinám umožnia technické výdobytky. Pri návrhoch a plánovaní zabezpečuje, že obmedzené zdroje nebudú použité na činnosť neprináležiacu základným spoločenským a ekonomickým prioritám. Navyše len tie rozvojové programy, ktoré sú chápané ako programy spĺňajúce ich potreby a ako spravodlivé a rovnoprávne čo do cieľa, môžu dúfať v podporu más ľudí, od ktorých závisí ich uskutočnenie. Príslušné ľudské vlastnosti ako čestnosť, ochota pracovať a atmosféra spolupráce sa úspešne využívajú pri plnení nesmierne náročných kolektívnych cieľov, keď každý člen spoločnosti - v každej zo skupín tvoriacich spoločnosť - môže veriť tomu, že ho ochraňujú normy a byť si istý výhodami, ktoré sa vzťahujú na všetkých rovnako.

Stredobodom diskusie o stratégii sociálneho a ekonomického rozvoja je preto otázka ľudských práv. Vytváranie takejto stratégie si vyžaduje presadenie ľudských práv, ktoré by boli oslobodené z pazúrov falošných dichotómií, ktoré ho tak dlho držali v zajatí. Záujem na tom, aby každá ľudská bytosť mohla požívať slobodu myslenia a konania, ktorá vedie k jej osobnému rozvoju, nezdôvodňuje oddanosť kultu individualizmu, ktorý tak veľmi narúša mnohé oblasti dnešného života. Ani úsilie o zabezpečenie blahobytu spoločnosti ako celku nevyžaduje deifikáciu štátu ako domnelého zdroja blahobytu ľudstva. Práve naopak: dejiny tohto storočia všetkým až príliš jasne ukazujú, že také ideológie a stranícke programy, ktorým dali podnet, boli samy osebe úhlavnými nepriateľmi záujmov, o ktorých tvrdia, že im slúžia. Len v rámci konzultácie, ktorú umožňuje vedomie organickej jednoty ľudstva, sa môžu legitímne a tvorivo prejaviť všetky aspekty záujmov o ľudské práva.

Orgán, ktorému bola dnes uložená úloha vytvoriť tento rámec a oslobodiť presadzovanie ľudských práv od tých, ktorí ich zneužívali, predstavuje systém medzinárodných inštitúcií, ktoré sa zrodili z tragédií dvoch ničivých svetových vojen a skúsenosti z celosvetového ekonomického rozvratu. Termín ľudské práva sa začal vo veľkej miere všeobecne používať od vyhlásenia Charty Spojených národov v roku 1945 a prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv o tri roky na to. V týchto historických dokumentoch sa formálne uznala sociálna spravodlivosť ako korelačný faktor pri ustanovení svetového mieru. Skutočnosť, že Valné zhromaždenie prijalo Deklaráciu jednohlasne, mu pripísala autoritu, ktorá narastala v nasledujúcich rokoch

Činnosť najväčšmi spojená s povedomím, ktorým sa vyznačuje ľudská podstata, je poznávanie skutočnosti samotným jednotlivcom. Sloboda pri hľadaní zmyslu existencie a pri rozvíjaní vlôh ľudskej podstaty, ktorá to umožňuje, si vyžaduje ochranu. Ľudské bytosti majú slobodu, čo sa vedomostí týka. Táto sloboda sa často zneužíva a jej zneužitie, ktoré do veľkej miery podporujú rysy súčasnej spoločnosti, v žiadnom prípade neuberajú na oprávnenosti impulzu ako takého.

Práve tento impulz odlišujúci ľudské vedomie, ktorý poskytuje morálny príkaz na sformulovanie mnohých z práv zahrnutých vo Všeobecnej deklarácii a príslušných dohodách. Všeobecné vzdelanie, sloboda pohybu, prístup k informáciám a možnosť zúčastňovať sa politického života, to všetko sú aspekty ich fungovania, ktoré požadujú vyslovenú záruku medzinárodného spoločenstva. To isté platí o slobode myslenia a vyznania, spolu s náboženskou slobodou a právom na vlastný názor a primerané vyjadrenie týchto názorov.

Pretože telo ľudstva je jedno a je nedeliteľné, každý člen rodu sa rodí na svet ako zverenec celku. Toto zverenectvo vytvára morálny základ väčšiny ostatných práv - hlavne ekonomických a spoločenských - ktoré sa nástroje Spojených národov pokúšajú podobne definovať. Bezpečnosť rodiny a domova, vlastníctvo majetku a právo na súkromie sú zahrnuté v takomto zverenctve. Záväzky zo strany spoločenstva sa rozširujú na poskytnutie zamestnania, mentálnej a fyzickej lekárskej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia, primeraného zárobku, odpočinku a rekreácie a množstvo ďalších rozumných očakávaní zo strany jednotlivých členov spoločnosti.

Zásada kolektívneho zverenectva vytvára taktiež právo každej osoby očakávať, že tie kultúrne podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre jej identitu, sa tešia ochrane národného a medzinárodného práva. Podobne úlohe, ktorú hrá genetické bohatstvo v biologickom živote ľudstva a jeho prostredí, je nesmierne bohatstvo kultúrnej rozmanitosti nadobudnuté za viac než tisícky rokov životne dôležité pre sociálny a ekonomický rozvoj ľudského rodu zažívajúceho kolektívne dospievanie. Predstavuje dedičstvo, ktorému treba umožniť to, aby rodilo ovocie v globálnej civilizácii. Na jednej strane treba ochrániť výraz kultúry pred udusením materiálnymi vplyvmi, ktoré v súčasnosti panujú, na strane druhej je treba umožniť vzájomnú súhru kultúr v stále sa meniacich typoch civilizácie oslobodených od straníckych politických zámerov.

“Svetlom ľudí”, hovorí Bahá´u´lláh, “je Spravodlivosť. Neuhaste ho protivetrom útlaku a tyranie. Cieľom spravodlivosti je, aby sa medzi ľuďmi objavila jednota. Oceán božskej múdrosti sa vlní týmto vznešeným slovom, zatiaľ čo knihy sveta nemôžu obsiahnuť jej vnútorný význam.”

III. časť
Aby mohli byť normy ľudských práv, ktoré práve vytvára spoločenstvo národov, propagované a ustanovené ako hlavné medzinárodné normy, je potrebné znovu definovať podstatu ľudských vzťahov. Súčasné chápanie toho, čo je vo vzťahoch prirodzené a primerané - medzi jednotlivcami navzájom, medzi ľudskými bytosťami a prírodou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou a medzi členmi spoločnosti a jej inštitúciami - odráža úroveň porozumenia, ktorú ľudstvo dosiahlo počas rannejších a menej vyspelých štádií svojho vývoja. Ak ľudstvo skutočne dospieva, ak všetci obyvatelia planéty tvoria jeden národ, ak má spravodlivosť byť základným princípom usporiadania spoločnosti - potom je potrebné pozmeniť existujúce chápanie, ktoré sa zrodilo z neznalosti týchto rodiacich sa skutočností.

Pohyb v tomto smere sa sotva začal. Ako bude pokračovať, povedie, k novému pochopeniu povahy rodiny a práv a povinností každého jej člena. Úplne zmení úlohu žien na každej úrovni spoločnosti. Vplyv na vzťah ľudí k práci, ktorú vykonávajú a chápanie miesta, ktoré v ich živote ekonomická aktivita zastáva, bude ďalekosiahly. Prinesie so sebou nesmierne zmeny v správe ľudských záležitostí a v inštitúciách vytvorených na ich vykonávanie. Pomocou takéhoto vplyvu sa rýchle zracionalizuje práca rapídne vzrastajúceho počtu nevládnych organizácií. Zabezpečí vytvorenie záväznej legislatívy, ktorá ochráni aj prostredie, aj rozvoj potrieb všetkých ľudí. Táto reštrukturalizácia alebo transformácia systému Spojených národov, ktorú tento pohyb už bezpodmienečne so sebou prináša, bezpochyby povedie k ustanoveniu svetovej federácie národov s vlastnými legislatívnymi, súdnymi a výkonnými orgánmi.

Ústrednou úlohou zmeny koncepcie systému ľudských vzťahov je proces, o ktorom Bahá´u´lláh hovorí ako o konzultácii. “O všetkých veciach je treba konzultovať,” znie Jeho rada. “Vyspelosť daru chápania sa prejavuje prostredníctvom konzultácie.”

Norma hľadania pravdy si pri tomto procese vyžaduje ďaleko viac než modely rokovania a kompromisov, ktoré majú sklon charakterizovať súčasnú diskusiu o záležitostiach ľudí. Nemožno ju dosiahnuť - vskutku jej dosiahnutie je značne znevýhodnené - kultúrou protestu, ktorá je ďalšou do veľkej miery prevládajúcou črtou dnešnej spoločnosti. Debata, propaganda, metóda protirečenia, celý stranícky aparát, ktoré boli dlho takými známymi črtami kolektívneho konania, úplne od základu poškodzujú jej zmysel: to jest, dospieť ku konsenzu ohľadom pravdy v danej situácii a nájsť najrozumnejší spôsob konania spomedzi spôsobov, ktoré sa v danom okamžiku naskytajú.

Bahá´u´lláh vyzýva k procesu konzultácie, v ktorom sa jednotliví účastníci usilujú povzniesť nad svoje vlastné názory, aby mohli fungovať ako členovia orgánu s vlastnými záujmami a cieľmi. V takej atmosfére, pre ktorú je charakteristická úprimnosť a zdvorilosť, myšlienky nepatria jednotlivcovi, ktorý ich počas diskusie vysloví, ale skupine ako celku, aby si ich môže osvojiť, zamietnuť alebo zmeniť tak, ako sa zdá byť najlepšie pre daný cieľ. Konzultácia je úspešná do tej miery, do akej účastníci podporujú rozhodnutia, ku ktorým sa dospeje, bez ohľadu na vlastné názory, s ktorými do diskusie vstupovali. Za takýchto okolností sa môže skoršie rozhodnutie znova zvážiť v prípade, že prax odhalí nedostatky.

V tomto svetle je konzultácia výkonným prostriedkom spravodlivosti v ľudských záležitostiach. Je taká dôležitá pre úspech kolektívneho úsilia, že musí vytvárať základný rys možnej stratégie sociálneho a ekonomického rozvoja. Účasť ľudí, na ktorých podpore a úsilí závisí úspech takej stratégie, sa stáva skutočne zmysluplnou, len keď bude konzultácia riadiacim princípom každého podujatia. „Žiaden človek nemôže dosiahnuť svoje skutočné postavenie,“ znie Bahá´u´lláhova rada, „inak než pomocou konzultácie. Žiadna sila nemôže existovať inak než pomocou jednoty. Žiaden blahobyt a zdar nemožno dosiahnuť inak než pomocou konzultácie.“

IV. časť
Úlohy týkajúce sa vývoja globálnej spoločnosti si vyžaduje takú úroveň schopností, ktorá ďaleko presahuje všetko, čo bol ľudský rod doposiaľ schopný nazhromaždiť. Dosiahnutie týchto úrovní bude vyžadovať ohromnú expanziu v prístupe k vedomostiam zo strany jednotlivcov i spoločenských organizácií. Všeobecné vzdelanie bude neodmysliteľným faktorom prispievajúcim k tomuto procesu vytvárania schopností, ale spomínané úsilie bude mať úspech, len ak budú záležitosti ľudí usporiadané tak, aby umožnili aj jednotlivcom, aj skupinám v každom odvetví spoločnosti, aby si osvojili vedomosti a využili ich na smerovanie ľudských záležitostí.

Počas zaznamenanej histórie záviselo ľudské vedomie od dvoch základných systémov znalostí, prostredníctvom ktorých sa postupne vyjadrovali jeho schopnosti: vedy a náboženstva. Tieto dva činitele vytvárali skúsenosti rodu, vysvetľovali jeho okolie, skúmali jeho utajené sily a menil sa jeho morálny a intelektuálny život. Pôsobili ako skutoční zakladatelia civilizácie. Využijúc spätný pohľad je navyše zrejmé, že účinok tejto duálnej štruktúry bol najväčší počas tých období, kedy náboženstvo a veda boli schopné pracovať spoločne, každé vo svojej vlastnej sfére.

Kvôli všeobecnému uznaniu, ktorého sa vede momentálne dostáva, jej zásluhy nepotrebujú ďalšie vysvetľovanie. V súvislosti so stratégiou sociálneho a ekonomického rozvoja je skôr otázkou, ako sa organizovať vedeckú a technologickú činnosť. Ak sa na prácu, ktorú to zahŕňa, díva hlavne ako na zachovanie tradičných privilegovaných vrstiev žijúcich v malom počte národov, je zrejmé, že hlboká priepasť, ktorú takéto usporiadanie už medzi bohatými a chudobnými sveta vytvorilo, sa bude len prehlbovať s katastrofálnymi dôsledkami, aké svetová ekonomika už zaznamenala. Ak sa bude väčšina ľudstva skutočne naďalej považovať prevažne za využívateľov výdobytkov vedy a techniky, ktorá bola inde vytvorená, potom sa programy zdanlivo určené na to, aby slúžili ich potrebám, nedajú dosť dobre označiť za „rozvojové“.

Hlavná úloha - a veľmi ťažká - je preto rozšírenie vedeckej a technickej činnosti. Nástroje spoločenskej a ekonomickej zmeny, ktoré sú také mocné, musia prestať byť dedičstvom zvýhodnených vrstiev spoločnosti a musia byť usporiadané tak, aby všade umožnili ľuďom, aby sa zúčastnili takejto činnosti na základe svojich schopností. Okrem vytvorenia programov, ktoré sprístupňujú požadované vzdelanie všetkým, ktorí sú schopní ho využiť, takáto zmena usporiadania bude vyžadovať ustanovenie potenciálnych stredísk vzdelávania na svete, inštitúcií, ktoré zvýšia schopnosť ľudí sveta zúčastniť sa na vytváraní a uplatňovaní vedomostí. Stratégia rozvoja musí mať za hlavný cieľ, i napriek uznaniu priepastných rozdielov v schopnostiach jednotlivcov, umožniť všetkým obyvateľom zeme prístup k metódam vedy a techniky, ktorý je ich spoločným právom, s ktorým sa človek narodil, na rovnocennom základe. Známe argumenty na udržanie status quo denne strácajú na presvedčivosti tým, ako prepuká revolúcia v komunikačných technológiách a prináša informácie a vzdelanie na dosah ohromného počtu ľudí na svete, nech pochádzajú odkiaľkoľvek a z akejkoľvek kultúry.

I keď sú úlohy stojace pred ľudstvom v náboženskom živote odlišnej povahy, sú rovnako náročné. Pre veľkú väčšinu svetovej populácie je názor, že ľudská podstata má duchovný rozmer - že základná ľudská identita je skutočne duchovná - pravdou, ktorá nepotrebuje nijaké dôkazy. Toto chápanie skutočnosti môžeme objaviť v najstarších záznamoch civilizácie a po niekoľko tisícročí ho kultivovala každá náboženská tradícia v dejinách ľudstva. Trvalé úspechy v oblasti práva, umenia a zušľachťovania ľudských vzťahov predstavujú podstatu a zmysel dejín. V tej či inej forme jeho podnety dennodenne vplývajú na životy väčšiny ľudí na zemi, a ako to dnes radikálne ukazujú udalosti na celom svete, túžby, ktoré prebúdza sú i neuhasiteľné, i nesmierne silné.

Preto by sa zdalo byť zrejmé, že úsilie každého druhu na presadenie ľudského pokroku musí čerpať zo zdroja práve takého univerzálneho a takého nesmierne tvorivého. Prečo teda neboli duchovné otázky, ktorým ľudstvo čelí, stredobodom diskusie o vývoji? Prečo väčšinu priorít - vlastne väčšinu najzákladnejších predpokladov programu medzinárodného vývoja určoval zatiaľ materialistický svetonázor, ku ktorému sa hlási len menšina svetovej populácie? Akú váhu možno prikladať vyznávanej oddanosti voči zásade všeobecnej účasti, ktorá popiera platnosť definície kultúrnych skúseností účastníkov?

Dá sa namietať, že duchovné a morálne otázky boli historicky spojené s protirečivými teologickými doktrínami, ktoré neprijímali objektívne dôkazy, a preto ležia tieto otázky mimo rámec záujmu o rozvoj medzinárodného spoločenstva. Pripísať im akúkoľvek významnú úlohu by znamenalo otvoriť dvere presne týmto dogmatickým vplyvom, ktoré živili sociálny konflikt a zabraňovali ľudskému pokroku. Táto námietka je do istej miery nepochybne pravdivá. Vykladači rozličných svetových teologických systémov nesú veľkú zodpovednosť nielen za nedobrú povesť, ktorú viera získala medzi pokrokovými mysliteľmi, ale i za spiatočníctvo a deformáciu vytvorenú počas neustálej diskusie medzi ľuďmi o význame duchovná. Vyvodiť však z toho záver, že odpoveď spočíva v odradzovaní od skúmania duchovnej skutočnosti a ignorovaní najhlbších koreňov ľudskej motivácie, je sebaklam. Jediný výsledok takejto cenzúry známy z nedávnej histórie je odovzdanie vytvárania budúcnosti ľudstva do rúk novej ortodoxie, ktorá tvrdí, že pravda je amorálna a fakty sú nezávislé na hodnotách.

Čo sa týka pozemskej existencie, mnohé z najväčších výdobytkov náboženstva boli svojou povahou morálne. Prostredníctvom svojho učenia a príkladov ľudských životov ovplyvnených týmto učením sa v masách ľudí všetkých dôb a krajín rozvinula schopnosť milovať. Naučili sa potláčať živočíšnu stránku svojej povahy, prinášať veľké obete pre spoločné dobro, odpúšťať, byť štedrými a dôverovať, používať bohatstvo a iné prostriedky spôsobom, ktorý slúži rozvoju civilizácie. Boli vytvorené ústavné systémy, aby tento morálny pokrok uviedli vo veľkom rozsahu do noriem spoločenského života. Akokoľvek boli zahalené nárastom dogiem a rozvracané sektárskymi konfliktami, boli duchovné impulzy, ktoré uviedli do pohybu také vznešené postavy ako Krišna, Mojžiš, Budha, Zoroaster, Ježiš a Mohamed, hlavnými činiteľmi pri zušľachtení ľudskej povahy.

Odvtedy je neľahkou úlohou posilnenie ľudstva pomocou nesmierneho zvýšenia prístupu k vedomostiam. Stratégia, ktorá toto môže umožniť, musí byť postavená na trvalom a stále intenzívnejšom dialógu medzi vedou a náboženstvom. Je - alebo by už malo byť - základnou pravdou, že v každej oblasti ľudskej činnosti a na každej úrovni sa musí chápanie a schopnosti, ktoré predstavujú vedecké úspechy, pridŕžať duchovných záväzkov a morálnych zásad, aby sa zabezpečilo ich správne uplatnenie. Ľudia sa napríklad musia naučiť oddeliť fakt od domnienky - odlíšiť subjektívne názory od objektívnej skutočnosti. Avšak miera, do akej môžu takto vybavení jednotlivci a inštitúcie prispieť k pokroku ľudstva, určí ich vernosť pravde a nezávislosť od motívov osobných záujmov a vášní. Ďalšou schopnosťou, ktorú musí veda vo všetkých ľuďoch vypestovať, je myslenie z hľadiska procesu, čo zahŕňa i proces historický. Avšak, ak má tento intelektuálny pokrok nakoniec prispieť k podpore rozvoja, musí byť jeho perspektíva nezastretá rasovými a kultúrnymi predsudkami, predsudkami kvôli pohlaviu alebo sektárstvom. Podobne výchova, ktorá môže umožniť obyvateľom zeme, aby sa zúčastňovali na tvorbe bohatstva, napomôže cieľom rozvoja len do tej miery, do akej bude takýto podnet obohatený duchovným chápaním, že služba ľudstvu je zmyslom života jednotlivca i spoločenského usporiadania.

V. časť
Ekonomické problémy, ktorým ľudstvo čelí, je potrebné riešiť v kontexte zvyšujúcej sa úrovne ľudských schopností prostredníctvom rozširovania vedomostí na všetkých úrovniach. Ako ukázali skúsenosti nedávnych desaťročí, materiálne výdobytky a snahy nemožno považovať za cieľ samotný. Ich hodnota nespočíva len v uspokojovaní základných ľudských potrieb ako je prístrešie, potrava, lekárska starostlivosť atď., ale i v rozširovaní toho, kam až siahajú ľudské možnosti. Najdôležitejšia úloha, ktorú musí ekonomické úsilie v rozvoji zohrať, preto spočíva v poskytnutí takých prostriedkov ľuďom a inštitúciám, pomocou ktorých môžu dosiahnuť skutočný cieľ rozvoja: to jest, položenie základov nového spoločenského poriadku, ktorý podporí neobmedzené možnosti ukryté v ľudskom vedomí.

Úlohou ekonomického myslenia je jednoznačne prijať tento cieľ vývoja - a jeho vlastnú úlohu pri posilňovaní vytvárania prostriedkov na jeho dosiahnutie. Jedine týmto spôsobom sa môže ekonomika a príslušné vedy vyslobodiť z jarma materialistickej predpojatosti, ktoré ich momentálne sužuje a využiť ich potenciál ako nástroj nesmierne dôležitý na dosiahnutie blahobytu ľudí v najširšom zmysle slova. Potreba nekompromisného dialógu medzi prácou vedy a pohľadom náboženstva nie je nikde zjavnejšia.

Sem patrí taktiež problém chudoby. Návrhy na jeho riešenie sa odvíjajú z presvedčenia, že materiálne prostriedky buďto existujú alebo ich môže vytvoriť vedecké či technické úsilie, pričom zlepšujú alebo úplne odstraňujú tieto pomery, ktoré odvekou predstavujú jednu stránku ľudského života. Hlavný dôvod, pre ktorý takéto riešenie nie je dosiahnuté, je, že nutný vedecký a technický pokrok odráža len tú množinu priorít, ktoré sa len okrajovo dotýkajú skutočných záujmov väčšiny ľudstva. Bude to vyžadovať radikálnu zmenu v poradí týchto priorít, ak sa má svet nakoniec zbaviť bremena chudoby. Takýto cieľ vyžaduje odhodlané hľadanie správnych hodnôt, hľadanie, ktoré do hĺbky odskúša duchovné a vedecké prostriedky ľudstva. Náboženstvo nebude môcť prispieť k tomuto spojenému úsiliu, pokiaľ bude v zajatí sektárskych doktrín, ktoré nevedia odlíšiť uspokojenie od obyčajnej pasivity, a ktoré učia, že chudoba je zdedenou charakteristikou pozemského života a únikom z nej je len druhý svet. Náboženský duch musí nájsť - v Zdroji inšpirácie, z ktorého pramení - nové duchovné koncepty a zásady primerané dobe, ktorá chce ustanoviť jednotu a spravodlivosť v ľudských záležitostiach na to, aby sa mohol úspešne zúčastňovať v boji za materiálny blahobyt ľudstva.

Nezamestnanosť predstavuje podobné problémy. Vo väčšine súčasného myslenia sa poňatie práce značne redukovalo len na výhodné zamestnanie zamerané na získavanie prostriedkov na spotrebu dostupného tovaru. Je to cyklický systém: nadobudnutie a spotreba majúca za výsledok udržanie a rozšírenie produkcie tovaru a následne podporu platenej zamestnanosti. Z hľadiska jednotlivca je všetka táto činnosť nevyhnutná pre blaho spoločnosti. Neadekvátnosť celej koncepcie však možno vyčítať i z apatie, ktorú zisťujú komentátori spoločnosti medzi veľkým počtom zamestnaných v každej krajine a z demoralizácie narastajúcej armády nezamestnaných.

Preto neprekvapuje narastajúce poznanie, že svet pociťuje naliehavú potrebu novej „pracovnej morálky“. Tu opäť nemôže takú podstatnú premenu zvykov a postojov dosiahnuť nič menšie než pochopenie, ktoré vzniklo tvorivou súhrou vedeckých a náboženských systémov poznania. Na rozdiel od zvierat, ktorých prežitie závisí od toho, čo im je prostredie schopné poskytnúť, ľudské bytosti sú prinútené využiť nesmierne schopnosti, ktoré sú v nich skryté, prácou určenou na uspokojenie svojich vlastných potrieb i potrieb druhých. Takýmto konaním sa stávajú účastníkmi, nech je to v akejkoľvek skromnej miere, procesov rozvoja civilizácie a napĺňajú zmysel, ktorý ich zjednocuje s ostatnými. Bahá´u´lláh v tomto zmysle hovorí, že práca vedome vykonávaná v duchu služby ľudstvu, je to formou modlitby, spôsobom uctievania Boha. Každý jednotlivec má schopnosť, aby sa videl v tomto svetle a práve na túto neodcudziteľnú schopnosť jeho samého, musí apelovať stratégia rozvoja, nech už je povaha sledovaných plánov akákoľvek, nech je odmena, ktorú sľubujú, akákoľvek. Žiadna detailnejšia perspektíva nikdy nebude vyžadovať od ľudí sveta väčšiu námahu a angažovanosť než, akú si budú vyžadovať pred nami stojace ekonomické otázky.

Úlohe podobnej povahy čelí ekonomické myslenie vďaka kríze životného prostredia. Teraz sú úplne očividné chyby v teóriách založených na presvedčení, že kapacitu prírody pri spĺňaní akýchkoľvek požiadaviek, ktoré na ňu ľudské bytosti kladú, nič neohraničuje. Kultúra, ktorá prikladá absolútnu hodnotu expanzii, nadobúdaniu a uspokojeniu ľudských potrieb, je prinútená pripustiť, že takéto ciele nie sú sami o sebe skutočným vodítkom plánov. Neadekvátny je i prístup k ekonomickým problémom, ktorého rozhodujúce nástroje sa nemôžu potýkať so skutočnosťou, že väčšina hlavných problémov je svojím rozsahom skôr globálna než regionálna.

Úprimná nádej, že morálna kríza sa dá akosi prekonať deifikáciou samotnej prírody, je dôkazom duchovného a intelektuálneho zúfalstva, ktoré táto kríza vyvolala. I keď je uznanie stvorenia za organický celok a toho, že ľudstvo je za tento celok zodpovedné, vítané, nepredstavuje vplyv, ktorý môže samotný vytvoriť v povedomí ľudí nový systém hodnôt. Samotný prudký nárast porozumenia, ktoré je vedecké i duchovné v najširšom zmysle slova, nedáva ľudskému rodu právo osobovať si zverenectvo, ktoré mu história prideľuje.

Všetci ľudia budú musieť skôr či neskôr obnoviť napríklad schopnosť spokojnosti, uvítajú morálnu disciplínu a zmysel pre povinnosť, vlastnosti, ktoré sa pomerne nedávno považovali za základné aspekty ľudského bytia. Učenie zakladateľov veľkých náboženstiev bolo v dejinách opakovane schopné vštepiť tieto charakterové vlastnosti mase ľudí, ktorí naň reagovali. Samotné vlastnosti sú dnes ešte dôležitejšie, ale ich vyjadrenie musí nadobudnúť formu, ktorá je v súlade s dospievaním ľudstva. Tu opäť je úlohou náboženstva, aby sa oslobodilo zo zajatia minulosti: spokojnosť nie je fatalizmus, morálka nemá nič spoločné s puritanizmom upierajúcim život, ktorý tak často prehovára v jej mene a úprimný zmysel pre povinnosť neprináša pocit upätosti, ale sebaúcty.

Účinok pretrvávajúceho odopierania úplnej rovnoprávnosti mužov a žien ďalej zväčšuje neľahkú úlohu vedy a náboženstva v ekonomickom živote ľudstva. Pre každého nezaujatého pozorovateľa je zásada rovnoprávnosti pohlaví základom celého realistického uvažovania o budúcom blahobyte zeme a jej obyvateľov. Predstavuje pravdu o ľudskej podstate, ktorá zostávala počas dlhých vekov detstva a dospievania rodu z veľkej časti neodhalená. “Ženy a muži”, prízvukuje Bahá´u´lláh, “si boli a vždy budú rovní v očiach Boha.” Racionálna duša nemá žiadne pohlavie a akákoľvek sociálna neprávosť, ktorú si bola v minulosti vynútila otázka prežitia, je jasne neospravedlniteľná v čase, keď ľudstvo stojí na prahu dospelosti. Podpora ustanoveniu úplnej rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami vo všetkých oblastiach života a na každej úrovni spoločnosti bude stredobodom úspechu pri začatí a zavedení stratégie globálneho rozvoja.

Do veľkej miery bude samotný pokrok v tejto oblasti meradlom úspechu akéhokoľvek rozvojového programu. Vzhľadom na význam úlohy ekonomickej činnosti pri rozvoji civilizácie, bude miera, do akej ženy dosiahnu prístup ku všetkým smerom ekonomického snaženia, viditeľným dôkazom tempa, ktorým rozvoj postupuje. Táto úloha presahuje zabezpečenie rovnakého podielu na príležitostiach, nech je to akokoľvek dôležité. Vyžaduje si to zásadné prehodnotenie ekonomických otázok a to spôsobom, ktorý prizve k plnej účasti široké zastúpenie ľudských skúseností a chápania, ktoré bolo doposiaľ zväčša vylúčené z diskusie. Klasické ekonomické modely neosobných trhov, v ktorých ľudské bytosti robia autonómne rozhodnutia vo vlastný prospech, neposlúžia potrebám sveta motivovaného ideálmi jednoty a spravodlivosti. Spoločnosť zistí, že narastajú nároky na vývoj nových ekonomických modelov vytváraných chápaním, ktoré vychádza zo vzájomného porozumenia spoločných skúseností, z náhľadu na ľudské bytosti vo vzťahu k ostatným a z uznania ústrednosti úlohy rodiny a spoločenstva pre spoločenské blaho. Takýto intelektuálny vzostup - svojím zameraním skôr silne altruistický než egocentrický - musí ťažiť z hĺbky duchovného i vedeckého cítenia ľudského rodu a tisícročných skúseností, ktoré ženy pripravili na to, aby v podstatnej miere prispeli ku spoločnému úsiliu.

VI. časť
Úvahy o transformácii spoločnosti v tomto rozsahu prinášajú so sebou otázku toho, aká moc by si vynútila jej dosiahnutie a otázku s ňou nerozlučne spätú - otázku oprávnenia túto moc využiť. Ako je to aj pri ostatných dôsledkoch narastajúcej integrácie planéty a jej obyvateľov, pri oboch týchto pojmoch vzniká naliehavá potreba znovu ich zadefinovať.

V dejinách - i napriek ubezpečeniam o opaku pochádzajúcim z teológie či inej ideológie - sa moc často interpretovala ako výhoda, ktorú požívajú isté osoby alebo skupiny. Často sa skutočne chápala jednoducho ako prostriedok, ktorý sa mal použiť voči iným. Táto interpretácia moci sa stala neodmysliteľnou črtou kultúry sporov a rozbrojov, ktorá charakterizuje ľudský rod počas niekoľkých minulých tisícročí, bez ohľadu na spoločenskú, náboženskú alebo politickú orientáciu, ktorá sa striedala v danom veku, v daných častiach sveta. Vo všeobecnosti sa moc pripisovala jednotlivcom, frakciám, národnostiam, triedam a národom. Bol to prívlastok, ktorý sa skôr spájal s mužmi než so ženami. Jeho hlavným výsledkom bolo udeliť jej držiteľom schopnosť získavať, podmaňovať, panovať, odporovať, vyhrávať.

Výsledné historické procesy sú zodpovedné i za zdrvujúce porážky v oblasti ľudského blaha i za neobyčajný rozvoj civilizácie. Doceniť výhody, znamená pripustiť porážku ako aj jasné obmedzenia vzorov správania, ktoré vytvorili oba z nich. Zvyky a postoje vzťahujúce sa k využitiu moci, ktoré sa objavili počas dlhého obdobia detstva a dospievania ľudstva, dosiahli hranice pôsobnosti. Dnes vo veku, ktorého ťaživé problémy sú vo svojej podstate globálne, je zotrvávanie na myšlienke, že moc predstavuje výhodu pre rôzne zložky ľudskej rodiny, od podstaty mylné a nemôže prakticky slúžiť sociálnemu a ekonomickému rozvoju planéty. Tí, ktorí sa jej ešte vždy pridŕžajú - a kto sa mohol v rannejších dobách s istotou pridŕžať - teraz zisťujú, že ich plány sú zajaté v nevysvetliteľnom sklamaní a prekážkach. Moc v tradičnom konkurenčnom ponímaní je rovnako irelevantná pre potreby ľudstva v budúcnosti, ako je technológia železničnej lokomotívy irelevantná pri úlohe vynesenia vesmírnych sputnikov na obežnú dráhu okolo zeme.

Táto analógia je viac než výstižná. Na ľudský rod naliehajú požiadavky jeho vlastnej dospelosti, pričom sa musí oslobodiť od zdedeného chápania a využívania moci. Na to, že je to schopné urobiť, poukazuje skutočnosť, že i keď ľudstvu dominoval tradičný koncept, vždy bolo schopné uvažovať o moci v iných formách dôležitých pre nádej. Dejiny poskytujú dostatok dôkazov, že ľudia z akéhokoľvek pozadia zo seba samých čerpali, i keď nepravidelne a nevhodne, širokú škálu zdrojov tvorivosti. Najjasnejším príkladom je snáď sila samotnej pravdy, zástanca zmeny spájanej s veľkým pokrokom vo filozofickej, náboženskej, umeleckej a vedeckej skúsenosti rodu. Sila charakteru predstavuje ďalší prostriedok mobilizácie nedozernej ľudskej reakcie, rovnako ako vplyv príkladu, či už v životoch jednotlivých ľudských bytostí alebo v spoločenstvách ľudí. Takmer úplne nedocenenou je veľkosť sily, ktorú vytvorí dosiahnutie jednoty, vplyv “taký mocný”, slovami Bahá´u´lláha, “že môže ožiariť celú Zem.”

Spoločenské inštitúcie budú úspešné vo výbere a smerovaní potencionálu ukrytého v povedomí ľudí sveta do tej miery, že výkonná moc sa bude riadiť pravidlami, ktoré budú v súlade s rozrastajúcim sa záujmami rýchlo dospievajúceho ľudského rodu. Takéto pravidlá zahŕňajú povinnosť tých, ktorí moc majú, získať dôveru, úctu a úprimnú podporu tých, ktorým chcú vládnuť, otvorene a čo najviac konzultovať so všetkými tými, ktorých sa prijaté rozhodnutia dotknú, aby objektívnym spôsobom posúdili skutočné potreby a ciele spoločenstva, ktorému slúžia, využívali vedecký a morálny pokrok, aby mohli správne používať prostriedky spoločenstva i energiu jeho členov. Žiaden princíp výkonu moci nie je taký dôležitý ako uprednostňovanie vytvorenia a udržania jednoty medzi členmi spoločnosti a členmi správnych inštitúcií. Už sme spomenuli s týmto úzko spojenú otázku zaangažovanosti pri hľadaní spravodlivosti vo všetkých otázkach.

Je jasné, že takéto zásady môžu fungovať len v kultúre, ktorá je svojím duchom i spôsobmi demokratická. To však neznamená podporu ideológii straníctva, ktorá si všade trúfalo privlastňovala meno demokracia a ktorá sa dnes, napriek značnému prispeniu k ľudskému pokroku v minulosti, utápa v cynizme, apatii a korupcii, ktorej dala podnet. Pri výbere tých, ktorí majú v jej mene prevziať tieto kolektívne rozhodnutia, spoločnosť nepotrebuje a ani jej neslúži politické divadlo nominovania, kandidatúry, volebnej kampane a náboru. Záleží na schopnostiach ľudí, ktorí sa postupne vzdelávajú a presviedčajú o tom, že skutočným záujmom rozvoja slúžia im predložené programy, aby prijali volebné postupy, ktorými postupne zlepšia výber do rozhodovacích orgánov.

Ako sa zrýchľuje proces integrácie ľudstva, tí, ktorí budú zvolení, budú musieť stále viac nazerať na svoje úsilie z globálnej perspektívy. Nielen na národnej, ale i na miestnej úrovni, by sa, podľa Bahá´u´lláha, mali zvolení správcovia záležitostí ľudí považovať za zodpovedných za blahobyt ľudstva.

VII. časť
Úloha vytvoriť stratégiu globálneho rozvoja, ktorá urýchli dospievanie ľudstva, vyzýva k podstatnej zmene všetkých inštitúcií spoločnosti. Protagonisti, ktorých sa táto výzva týka, sú všetci obyvatelia planéty: ľudstvo všeobecne, členovia vládnych inštitúcií na všetkých úrovniach, pracovníci slúžiaci v orgánoch medzinárodnej spolupráce, vedci a sociálni myslitelia, všetci s umeleckým nadaním alebo prístupom ku komunikačným médiám a hlavní predstavitelia nevládnych organizácií. Očakávaná odozva sa musí zakladať na bezpodmienečnom uznaní jednoty ľudstva, na podpore ustanovenia spravodlivosti ako princípu organizujúceho spoločnosť a odhodlaní do najväčšej možnej miery využívať možnosti, ktoré môže poskytnúť budovaniu ľudských schopností dialóg medzi vedeckým a náboženským géniom rodu. Toto podujatie si vyžaduje radikálne prehodnotenie väčšiny konceptov a predpokladov, ktoré momentálne ovládajú spoločenský a hospodársky život. Takisto je to potrebné spojiť s presvedčením, že nech sa stretneme s akokoľvek dlhým procesom a akýmikoľvek prekážkami, správa záležitostí ľudí sa dá viesť tak, aby slúžila skutočným potrebám ľudstva.

Iba ak sa skutočne skončilo kolektívne detstvo ľudstva a svitá vek jeho dospelosti, predstavujú takéto vyhliadky viac než len ďalšiu utopistickú fata morgánu. Predstava, že obrovské úsilie, ktoré sme tu načrtli, môžu vyvinúť skľúčené a vzájomne antagonistické národy a národnosti, je v protiklade s celkom získanej múdrosti. Len, ak to tak je a Bahá´u´lláh nás o tom uisťuje, dospel smer spoločenského vývoja do jedného z najrozhodujúcejších medzníkov, v ktorom všetky javy existencie musia náhle prejsť do novej etapy svojho rozvoja a len v tom prípade, môže byť takáto možnosť pochopená. Hlboké presvedčenie, že práve takáto obrovská premena ľudského vedomia už prebieha, inšpirovala názory vyjadrené v tomto prehlásení. Všetkým, ktorí v ňom cítia podobné pohnútky vlastných sŕdc, prinášajú Bahá´u´lláhove slová uistenie, že Boh, v tomto nezrovnateľnom dni, obdaril ľudstvo duchovnými zdrojmi, ktoré zodpovedajú danej náročnej úlohe:

Ó vy, ktorí obývate nebesia i zem! Objavilo sa to, čo sa nikdy predtým neobjavilo.

Toto jest Deň, v ktorom ľudí zaliala najvznešenejšia láskavosť, Deň, v ktorom boli všetky stvorené veci naplnené najväčšou milosťou.

Zmätok, ktorý ovláda záležitosti ľudí, nemá obdoby a mnohé jeho dôsledky sú nesmierne ničivé. Sužované ľudstvo obklopuje nebezpečenstvo v celej histórii nevídané. Najväčšou chybou, ktorú by na tejto križovatke mohli vodcovia sveta urobiť, by však bolo dovoliť, aby táto kríza vrhla tieň pochybnosti na konečný výsledok prebiehajúceho procesu. Svet odumiera a nový sa hlási k životu.

Zvyky, postoje a inštitúcie, ktoré sa nahromadili v priebehu storočí sú podrobované skúškam, ktoré sú pre ľudský rozvoj nevyhnutné a zároveň neoddialiteľné. Od ľudí sveta vyžaduje miera viery a odhodlanie vyrovnať sa s tou obrovskou energiou, ktorou Stvoriteľ všetkých vecí obdaril túto duchovnú vesnu rodu. “Buďte jednotní pri porade,“ nalieha Bahá´u´lláh. “Buďte jednotní v myšlienkach. Nech je každé ráno lepšie než večer a každý zajtrajšok bohatší než včerajšok. Zásluhy človeka spočívajú v službe a cnosti, a nie v pohanstve bohatstva a majetku. Dávajte pozor, aby boli vaše slová očistené od ľsti a podozrievania.

Nepremrhajte bohatstvo svojich drahocenných životov na presadzovanie zla a nízkych túžob, nevynakladajte svoje úsilie na presadzovanie osobných záujmov. Buďte štedrí v dňoch bohatstva a trpezliví v hodine strádania. Po nešťastí nasleduje úspech a po radosti žiaľ. Vyvarujte sa záhaľky a lenivosti a pridŕžajte sa toho, čo je ľudstvu užitočné, či už v mladosti alebo starobe, či už ste vysoko alebo nízko postavení. Dajte pozor, aby ste nezasievali semä rozbroja medzi ľuďmi či nesiali ostne pochybností do čistých a žiarivých sŕdc.“

Kancelária bahájskeho medzinárodného spoločenstva pre informovanie verejnosti